7. januára 2016

Tanec pre Luciu Frey │Nemám chuť sa usmievať...


Nedalo sa to nazvať tancom, no aj tak mi to trhalo srdce. Ako sa zabávali, dotýkali a odosobnili. Boli nespútaní a blázniví.

Túto knihu jednoznačne milujem.

Bol k nej vytvorený aj playlist! How cool is that? 
Zoznam pesničiek, ktoré autorku inšpirovali alebo ktoré počas svojho písania počúvala sú teraz na Spotify aj na Youtube. Najprv som si ich chcela vypočuť po dočítaní knihy, ale každá pesnička bola v knihe zaznačená a tak som ich počúvala k jednotlivým scénam a vytvárali tak ešte lepšiu atmosféru. Vážne, ten komu hudba počas čítania nevadí, by si mal toto vyskúšať, pretože to je super. Je to super nápad. Milujem, keď autori odporúčajú takýmto spôsobom dobrú hudbu alebo čokoľvek iné. Pripomína mi to Charlieho malé tajomstvá.

Sme generácia, ktorá mlčí. Stratená, skazená a hlúpa. City sme pochovali hlboko a pravé emócie už ani slovami nevyjadrujeme.

Páčil sa mi štýl, akým autorka písala. Predsa len sedemnásťročná baba vie asi viac o dnešnom slengu ako ktokoľvek iný, a preto bola Lucia Frey uveriteľnejšia. Zobrazuje presne to, čím prechádzajú asi všetci v jej veku. Emócie sa v nás tak bijú, že sa čudujeme, že ešte dokážeme riadne fungovať. A Lucia si musela prechádzať ešte ďalšími situáciami v živote, ktoré boli fakt dosť zlé. Nepozerala sa na svet cez ružové sklíčka a páčilo sa mi na nej to, že na rozdiel od ostatných knižných hrdiniek, ktoré rady robia z komára somára, sa Lucia musela vyrovnávať s množstvom problémov. Povedzme si pravdu, takéto „zlomené“ postavy sa píšu oveľa ťažšie ako iné. Pretože každé slovo, ktoré o nich napíšete a každá replika musí byť proste uveriteľná a reálna. Čitatelia tomu musia uveriť a musia cítiť, že by povedali to isté alebo by sa správali rovnako.

Kniha sa začala fakt skvelo, veľmi sa mi páčilo prelínanie spomienok s realitou. No priznávam, že mi dosť vadil ten „americký nádych“. Fakt teraz neviem, či som to nazvala dobre, ale vysvetlím. Ľudia v škole boli dosť zveličení. Áno, ľudia sa všade delia na skupinky, pretože je to prirodzené a nedá sa tomu vyhnúť. A áno, dej sa odohrával na strednej škole, ale takto to podľa mňa nefunguje. Keď si vezmem len svoju školu, tak nemáme „najkrajšieho chalana“ alebo „alfa samicu ročníka“ ani nič podobné. A keď už hovorím o svojej škole, tak by som chcela vidieť Luciu, ako by jej tu prešlo to časté vymeškávanie vyučovania. Nemala by šancu.

Dám príklad:

„Hoho, niekto tu má podrezaný jazyk. Asi si si ešte nevšimla, v akej si škole a s kým sa rozprávaš.“
Všimla, som v hierarchickej škole a ty si zjavne lev, alfa samec, a tvoja sestrička bude, počkať... kráľovná sliepok.
 Oči sa mi zalievali slzami. Neznášala som ich! Dokazujú slabosť človeka a upozorňujú na zraniteľnosť.
Hoho, taká hierarchia nikde neexistuje. A ak áno, tak fakt súcitím s vami, že na takú školu chodíte. Nestrašme pätnásťročné deti, ktoré si vyberajú školu! ( :D )

Pár v tejto knihe sa mi veľmi páčil. Správali sa ako pubertiaci, robili hlúposti a nevedeli svoje problémy riešiť „dospelo“. Boli živí a plní emócii a takto si to asi v knihe pre mládež predstavujem. Kopa emócii vtlačená na niekoľko strán. Úprimne (fakt na 100%) je toto jedna z mála kníh, keď som cítila, že autorka sa snaží fakt priblížiť k mojej vekovej skupine. Pri knihe sa mi nezdalo, že sa topím v mori plnom klišé a nemala som chuť hlavnej postave niečo urobiť. Čítanie ma veľmi bavilo.

A ten koniec! To fakt? Nečakala som nič podobné. Úplne ma to odrovnalo, rozdrvilo mi to srdce a mala som problém zaspať. Zúfalo som premýšľala nad tancom pre Luciu Frey a druhá časť mojej mysle zase počítala ovečky - aj tie slovenské, aj tie francúzske. No keď tak o tom konci premýšľam teraz, tak sa mi veľmi páčil. Povedala by som vám presne prečo sa mi páčil, no to by som spoilerovala a to nechcem.


Po Mariotových dedičoch je táto kniha zatiaľ najlepšie, čo som od našincov čítala. Takže ak ešte nie ste rozhodnutí, aký darček si kúpite na narodeniny, siahnite po tejto knihe.

Čím je pre nás svet rozľahlejší, tým menej chceme, čím viac ľudí poznáme, tým menej ľúbime a čím viac získame, tým menej nás to uspokojuje. 
Daniella Ferková, 2015, Slovart
pevná väzba, 256 strán
young adult
- V recenzii boli použité ukážky z knihy
- Poprosím Vás, aby ste nekopírovali moje fotky a recenziu!

4 komentáre :

  1. Veľmi by som si túto knihu chcela prečítať :). Tá obálka je prekrásna a zatiaľ na ňu počujem len samú chválu. Pekná recenzia :)!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pekná recenzia. Hádam sa ku knihe čoskoro dopracujem.
    A inak nezáleží na tom, či je postava "zlomená", alebo nie, tak či tak musia byť jej repliky uveriteľné. Vlastne si myslím, že o zlomenej postave sa píše oveľa jednoduchšie ako o takej, ktorej sa nič nestalo a nič jej ani nie je, pretože tam musí autor oveľa viac uvažovať nad tým, ako ju oživí a spraví zaujímavou pre čitateľa.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem a máš pravdu, zle som sa vyjadrila :)
      Nie som veľký "písalek", preto sa mi zdá písanie zlomenej postavy ťažšie, hlavne pokiaľ sa tebe v živote nič až také hrozné nestalo a nevieš sa do ne vcítiť a premýšľať o tom, čo asi človek v takej situácii zažíva :)

      Odstrániť

Ďakujem za každý komentár :)

Back to Top