24. augusta 2015

Seduktor │Nápad založený zrejme na pesničke od IMT Smile...





„Pozerám sa na hviezdy. Keď som tak  vysoko, mám pocit, že sa ich môžem dotknúť.“

Neviem povedať, či je to tým, že pomaly stárnem, ale čoraz ťažšie sa mi píšu recenzie na takýto typ knihy. Možno je to tým, že sa mi nepáčila alebo tým, že nemám veľa slov na to, aby som ju opísala. Nakoniec to nebola až taká strata peňazí. Dala som za ňu vo výpredaji kníh 50 centov. To už o niečom hovorí nie? Zlacneli ju preto, lebo ju ľudia nekupovali a kníhkupci ju museli dopredať, aby sa im polička uvoľnila pre iné tituly. Bodka. Premýšľam, či by som si ju vôbec kúpila predtým. Asi nie. Nevšimla som si ju totiž až do toho osudného dňa, kedy som navštívila kníhkupectvo s tým, že sa len „pozriem“ na nové tituly. Však to poznáte.

Takže Seduktor. Pod jedným pseudonymom píšu dve autorky. Trochu mätúce, ak mám pravdu povedať. Jedna má taký štýl, druhá iný. Ako sa dohodnúť, keď jedna chce v deji niečo iné ako druhá? A človek by povedal, že keď sa dve osoby spoja, tak majú viac nápadov, čo sa tu zrejme nedialo.

Ale stačí. Zase len kecám a neprinášam nič užitočné.

„Je mi dobre, len sa mi zakrútila hlava.“
Čiernovlasý chlapec zvraštil obočie, jeden kútik úst sa mu zdvihol do posmešného úsmevu. „To bude asi tou výškou. Je tam redší vzduch.“

Hlavnou postavou tejto dilógie (where the f*** is the second book?) je badass Seduktor, priatelia ho môžu volať aj Sed a je tak neskutočne vzdelaný, že má aj titul, čo by vás malo dostatočne motivovať k ďalšiemu štúdiu. Zvodca hriešnikov. Naskočili vám na ruke zimomriavky? Mne nie. Ale keď si prečítate anotáciu, tak tá má vo vás vyvolať presne takýto pocit. Pokušiteľ. Lov. Stratené duše.. Sedová úloha je poslať sedem nevinných duší do zatratenia. A kým sme sa dozvedeli, kto sú vlastne tie duše, tak mi vychladol čaj a prehĺbila som dieru do svojho matracu dormeo z pamäťovej peny. Nečakala som informácie hneď na prvej strane na zlatej tácni. Ale to čakanie vo mne vôbec nevyvolávalo zvedavosť a napätie ako v iných knihách. Mala som jednoducho chuť knihu zavrieť a už nikdy sa na ňu nepozrieť.

Dej sa proste vliekol a Sed mi liezol na nervy. Bola to totálna Bella (Twilight) alebo Calla (Nightshade) v mužskej verzii! No vážne. Otravovalo ma všetko, čo urobil alebo neurobil a vážne by som radšej zniesla škrabanie nechtov o tabuľu ako ďalej sledovať, ako sa vyrovnáva so situáciou a so svojím osudom. Okrem toho, vážne som mala problém s tou jeho hymnou alebo čo to vlastne preňho bolo:

„... nemôžeš ujsť, pred osudom neutečieš, nedá sa ujsť a ani ty neunikneš...“

Neviem, či bolo úmyslom autoriek, ale v hlave som si hneď začala pospevovať pesničku od IMT Smile – Nedá sa ujsť. Netušila som, že Seduktor je na tento typ hudby... hádala by som nejaký punk pre nevyrovnané deti. (* ďalšiu polhodinu si púšťam len hitovky od slovenských kapiel)


Dej mal zaujímavý nápad. Keby v skutočnom živote existovalo fejsbukové tlačítko „páči sa mi to“ klikla by som naň. Ale ten nápad sa mi nezdal dostatočne spracovaný. Bol využitý len ako druhý podporný pilier. Niečo, čo nie je pre autorky dostatočne dôležité. Je to tam len preto, aby sa mohlo vyvíjať niečo iné. Chápete, čo chcem povedať? Lebo ja sama sa už asi strácam.

K štýlu písania sa veľmi vyjadrovať nebudem. Taký detail, ktorý ma po chvíli tiež začal pekne dráždiť bol tento:

„Otec ti vybral dobre, Dalila. Ver mu.“
...
Ašraf Ali?“ spýtala sa znova, vystrčiac prst k oblohe.
Áno, Dalila?“
„Budeš ma mať rád, aj keď sa vydám za Asima?“
Ašraf Ali sa s vážnym výrazom zahľadel na jej tvár a prehovoril: „Pravdaže, Dalila. Navždy.“
„Mám ťa rada, Ali.“

Vážne. Na čo je potrebné do každej vety pchať mená postáv, ktoré boli na scéne v tú chvíľu sami? Ľudia tak nikdy nerozprávajú. Mená sa používajú len keď chcete danej osobe niečo zdôrazniť, alebo nie? Vyškrtala by som to odtiaľ a vlastne aj z celej kapitoly.

Nič nezabolí viac ako prehra, hlavne ak je to pre niekoho zmysel života.

Keď som sledovala správanie sa Seduktora a tých „nevinných“ duší, nesedelo mi na ich vek. Niektoré dialógy medzi postavami sa mi zdali veľmi umelé. A to na čo som čakala... ich vývoj, to vôbec neprinieslo také ovocie, aké som čakala (* banány). Sed sa zmenil na posledných stranách knihy ako úderom blesku a ja som sa nestihla spamätať. V jednej chvíli cítil nenávisť a v druhej  sa správal tak úžasne zodpovedne, že by mohol vstúpiť do kostola a nezhorieť pri tom do tla.


Neviem, aký mám pocit z tejto knihy. Vlastne viem. Rereading neplánujem a kniha sa neradí ani medzi oddychovky, ktoré si čítam... no vlastne na oddych od tých ťažkých biblii, ktoré ma inak čakajú.
Sofia Vitalle, 2013, Ikar
brožovaná väzba, 296 strán
žáner: young adults
- V recenzii boli použité ukážky z knihy.
- Poprosím Vás, aby ste nekopírovali moje fotky a recenziu!

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Ďakujem za každý komentár :)

Back to Top