8. novembra 2013

Jantárový ďalekohľad │Slzy na záver...


• Informácie o knihe •
Autor: Philip Pullman
Slovenský názov: Jantárový ďalekohľad
Originálny názov: The Amber Spyglass
Séria: Jeho temné hmoty / His Dark Materials
Slovenské vydanie: Ikar, 2003, 400 strán, pevná väzba
Žáner: fantasy, detská literatúra, dobrodružstvo




"Atéc znamená otec. Som kňaz cirkvi svätej. Krstným menom som Semion a môj otec bol Boris, takže som Semion Borisovič. Ako sa volá tvoj otec?"
"John Parry."
"John je Ivan. Takže ty si Will Ivanovič a ja som otec Semion Borisovič. Odkiaľ prichádzaš, Will Ivanovič, a kam ideš?"


Na sérií Jeho temné hmoty je dobré to, že človeku pripomínajú detstvo, ku ktorému patrí dobrodružstvo a akcia. Keď sa raz začítate, cítite zvláštny pocit déjà vu a cítite sa ako dieťa, pretože znovu prežívate úžasnú cestu, ktorej ste súčasťou. Len niekedy proste pochybujem, pretože tú detskú nevinnosť niekedy zabíja a snaží sa ju nahradiť filozofiou. Aj cez to všetko sa mi proste táto séria dostala do srdca.

V celej sérii boli opisované rozdiely medzi deťmi a dospelými. Všetko čo sa týkalo deti bolo iné... to že ich démoni sa premieňajú pokým nedospejú... že priťahujú menej prachu... to ma vlastne na tom čítaní tak uchvacovalo, pretože to sa nám Pullman snažil celý čas vysvetliť. Ide o to, že deti majú toho v živote viac ako dospelí, majú fantáziu, predstavivosť a to sú schopnosti, ktoré dospelí časom strácajú a sú nenávratne preč. 

V tejto sérií však autor opisuje to, že deti sú neskonale výnimočné všetkým, čo urobia a že je veľmi dôležité všímať si to, čo sa nám snažia povedať či ukázať. Majú úplne inú myseľ, všímajú si veci, ktoré ostatní označujú sa normálne a vidia v nich niečo čarovné. Je však škoda, že Pullman nám o týchto rozdieloch povedal viac ako dosť, no nikdy nevysvetlil prečo je to vlastne tak, či sú naše domnienky správne. Nezaoberal sa skúmaním samotnej duše človeka, na ktorej sa najviac zakladajú všetky jeho teórie.

"Rozprávali ste sa s lordom Asrielom?""S jeho zástupcom," odvetil Tialys."Nepôjdeme tam.""Presne to som mu povedal."

Myslím, že vo svojej sérií nám toho ponúkol viac ako dosť. Tak veľa vecí sa mi páčilo, nad toľkými teraz
premýšľam. Uvedomila som si nekonečné možnosti, ktoré má človek vo svojej moci. Nikto si to nikdy poriadne neuvedomí, ale niekedy proste príde ten bod ako Jeho temné hmoty a vy sa toho naučíte o živote
naozaj dosť na to, aby vás to nabádalo k ďalšiemu skúmaniu. Pullman sa vo svojej sérií zameral hlavne na postavy a na ich psychicky vývin.

Keď porovnám Lyru na začiatku série a na konci, bádam poriadny rozdiel. S Lyrou sme začínali ako s panovačným dieťaťom. V Jantárovom ďalekohľade je z nej dievča, ktoré dospieva, už v jej správaní nevidíme nič detské a v jej vyjadrovaní je cítiť poriadna zmena. Pullman vie byť nepredvídateľný, je to autor, ktorý si môže dovoliť urobiť krok dopredu a nepokazí tým celú knihu.

Nikdy ma žiadny koniec nerozorval tak ako tento. Naozaj som sa na chvíľu cítila tak, ako Lyra, keď opisovala v časti knihy svoje pocity. Mala som pocit, že som na srdci cítila železnú ruku, ktorá ho zvierala. Taký pocit mám totiž skoro pri každej knihe. Viete, je to ten pocit, ktorý vám naznačí, že je koniec a že aj keď si tú knihu prečítate druhý krát, už to nebude ono. Tento pocit bol však sto krát silnejší pri konci Jantárového ďalekohľadu. Prečo? Málo kníh ma dokázalo rozplakať (bola to len jedna), no žiadnej sa nepodarilo tak strašne ma rozosmútiť. Každý čitateľ očakáva happy end, bez ohľadu na to, o aký žáner sa jedná alebo ako veľmi to majú postavy nahnuté. Jeho temné hmoty mali šťastný koniec, to určite, ale bol tam taký zvláštne smutný podtón, aký som cítila napríklad u posledného Pána prsteňov. Nečakala som to a myslím, že je to jediná vec, ktorú Pullmanovi nikdy neodpustím.

Keď to Mary povedala, Lyra cítila, ako sa s jej telom deje čosi zvláštne. Akoby sa jej zježili vlasy, aj dýchala akosi rýchlejšie. Nikdy nejazdila na horskej dráhe ani na ničom podobnom, ale keby bola jazdila, spoznala by tie pocity v hrudi: boli zároveň vzrušujúce aj desivé, a ona netušila prečo.

V každom fantasy príbehu je nejaká cesta, púť... a nikdy som ňou nešla radšej ako v sérií Jeho temné
hmoty. Dokopy má 968 strán, počas ktorých vidíte tak mnoho zmien, tak úžasných zmien. Nie je to dlhá cesta, no zdá sa vám, akoby ste tie roky prežili s postavami, každé jedno trápenie či úsmev. Vhodiť vás do príbehu a uzavrieť nad vami hladinu na tak dlhý čas, to dokáže len pár skvelých autorov. Pretože keď túto sériu dočítate, máte zvláštny pocit, akoby ste prebehli veľmi dlhú cestu, po ktorej ste sa toho veľa naučili. A čo vás čaká na konci? Pohár studenej limonády, ktorý vás ovlažuje iba pohľadom alebo zvláštna ničota, prázdna cesta či drevený plot, ktorý vám nemilosrdne ukáže, že cesta sa skončila? V tejto sérií ide bohužiaľ o tú druhú možnosť.


ZDROJ: obálka - bux.sk │ obrázky - weheartit.com 

1 komentár :

  1. Ja som to vravela, ten koniec je super, ale zároveň aj hrozný. Už nikdy tam nechcem pri knihe revať :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý komentár :)

Back to Top